Asi okolo rokov 1949-1951 som navštívil moje učňovské pracovisko u svojho strýka Antonína Brabca. Po privítaní som zašiel do známej hotelovej reštaurácie Grand. Ihneď ma upútal hosť, ktorý sa domnieval,
že hotel Grand patrí jemu.
„Nepoznáš toho občana. čo sa tam okázale ukazuje?“ spýtal som sa
môjho priateľa Olda Grebeňa, ktorý so mnou sedel.
Nato mi Oldo hovorí: „Veď je to náš spoluhráč Zdeněk Malina z Mařatic.“
Spoločne sme zavolali „Zdeňku“, otočil sa smerom k nám a zároveň prišiel k nášmu stolu. Až po príchode zistil, že ten sediaci vedľa Oldu som ja. Ihneď zavolal čašníka a objednal tri gruziňáky a tri Jarošovské miešané pivá.
Oldo odišiel a my sme zostali samotní. Spočiatku sa ma vypytoval, ako som prežil vojnu a čo vlastne teraz robím. Dopodrobna som mu všetko povedal a zároveň objednal novú rundu. Vyzval som ho, že na rade je on, aby mi stručne povedal, ako on prežil nešťastný Protektorát a všetko ďalšie po dnešok.
Do konca vojny pracoval ako totálne nasadený vo Fatra Napajedla. Po čase sa rozviedol a teraz žije sám, avšak platí výživné na jedno dieťa. Opäť poručil ďalšiu rundu, tu som však ja chcel zaplatiť.
„Ako pekársky majster na žiadny pokus sa nechystaj, lebo čo vypijeme a zjeme, platím len ja. Som však rád, že si živý, lebo po tvojom odchode na Slovensko sa hovorilo že si narukoval do Slovenskej armády.“
Vtom príde čašník a prinesie účtenku s tým, že mu končí služba a nastupuje nová smena. Zdeněk mákne do vrecka a vytiahne neuveriteľné množstvo peňazí, až ma to zarazilo.
Preto mu položím otázku:
„S čím šmelinaríš?“
Stoličku si pritiahne bližšie a tichým hlasom mi povie:
„Pracujem u Ľudového súdu v Uherskom Hradišti, ale som viazaný mlčanlivosťou u ďalších Ľudových súdov, kde vykonávam popravy tých nemeckých hajzlov a ich českých prisluhovačov. Ak robím kata, beriem 5 tisíc. Ak pomocníka, tak polovičku.“
Scenár takýchto popráv mi bol známy, lebo jedného takého vzácneho hosťa som eskortoval do Opavy, kde som bol prítomný jeho poprave.
Zdeňek zaplatil na záver nášho kamarátskeho stretnutia ešte jednu rundu, spoločne sme sa objali podali si ruky a ja som sa išiel ešte rozlúčiť s mojím strýkom, slávnym hradištským pekařem Antonínen Brabcem.
(z pripravovanej publikácie "40 prípadov Miloša Sedra Srandamača"
- publikované so súhlasom autora)
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Kontakt na editora blogu: racan.mail@gmail.com
Komentáre
Sledujem Vaše spomienky,