Keď emigrant vonku stretne niekoho, na koho pomaly zabudol, stuhne mu krv a príde adrealínový kick, a tento prvý okamžik je najlepší. Keď sa prvé vzrušenie usadí, začne sa rozprávať, jeden cez druhého, potom nasleduje tisíc otázok a odpovedí.
Pre človeka, čo žije vonku, je kontakt s rodákmi a s krajanmi, či emigrovali alebo žijú doma, dôležitý. Že prečo? Pretože je niečo, čo sa volá korene, tie máme všetci spoločné. Sú to veci, čo sa cucajú s materinskym mliekom, čo nás spájajú. Sú to slovné hračky, zvraty, ktorými sa dorozumievame na absolútne stejnej frekvencii.
Napríklad mám priateľa v Stockholme, poznáme sa z Blavy.
Keď si raz za čas brnkneme, tárame ako baby na rínku. Ak začneme o hokeji, tak rozprávame o maličkostiach na Slovane, to si nikde v novinách neprečítaš... o atmosfére počas zápasu a o návšteve krčmy po zápase, kde sme hravo riešili stratégiu, hodnotili trénera, sudcu.
To je práve ono, že máme spoločné zázemie, veľa vecí, čo sme prežili, sa navždy zaryje do pamäti, i keď vyblednú alebo časť sa stratí, a ten druhý ťa dopĺňa s vecami, čo si už skoro zabudol.
Alebo Lojzo, kamarát z detstva. Žije v Kanade, osem rokov sme spolu chodili do školy.
Často rozprávame dlho cez telefón, občas celé hodiny, no vždy je dobre na duši sa stretnúť a porozprávať sa o veciach, čo sa v telefóne nikdy nedajú presne vyjadriť.
Pozýval ma k nim tak dlho, až som raz povedal mojej, že ideme.
Lojzo nás čakal na letisku v Toronte a vydali sme sa do Londonu, kde žije.
Prišli sme k nim dosť neskoro, a to bolo vo štvrtok.
Dlho sme sa nevideli, tak sme sa na druhý deň nevedeli vyrozprávať.
Lojzova manželka je tiež Račanka, z horného konca, poznám ju od detstva.
Bolo to veľmi príjemné sa stretnúť, cítili sme sa u nich ako doma.
V sobotu prišlo prekvapenie číslo jedna, zrazu do kuchyne príde ďalší Račan, Milan Pulc. Je odo mňa starší asi o dva roky a dobre ho poznám, neďaleko sme bývali. No, začalo byť rušno a okolo obeda prišiel ďalší Pulc, ten býval za Peklom, Ľubo sa volá, a prišli ďalší z Toronta a Hamiltonu.
Vytvorila sa voľná priateľská atmosféra, plná príjemných pocitov zo stretnutia. Spontánne sa rozprávalo o všetkom a o ničom, potom nasledovala vzájomná zvedavosť a more otázok ako „kde vlastne si?“, „čo robíš?“, „ako sa ti darí?“. Každý sa snažil popísať miesto, kde žije a ako sa tam dostal, rozprávalo sa o novinkách zo Slovenska a z Rače. Mali sme pocit súdržnosti, prestali sme vnímať, že vonku je iný svet. A keď sa niečo búrlivo diskutovalo, bola to show s výbuchmi smiechu, čo ide zo srdca.
Pretvárka a vyťahovanie, kto čo je, postavenie a peňaženka išli bokom.
Ženy napiekli dobroty, aj dobošky, jedol som ako divý, až mi moja hovorí, kontroluj sa. Ľahko sa jej povie, ona na sladkosti nikdy nebola, vo Švédsku je všetko, ale dobošky a punčové rezy nix. Jedli sme pagáčky, rízky, klobásky, zapíjali sme to vínom. Až neskoro v noci narukovala whisky alebo vodka, a dali sme si turka v pohárku, tak jak sme to robili doma.
Potom sme oprašovali slovnú zásobu.
Doma s manželkou sa snažím hovoriť po slovensky, ona rozpráva čisto a račiansky nerozumie. No my chlapi sme sedeli okolo veľkého stola, usrkávali sme víno a vyprávjali jak v Rači. Každý vie niečo a keď sa to vyklopí, je to veľké sústo a zabralo nám hodnú chvíľu, než sme strávili všetky dojmy.
No, boli sme hore celú noc, ohromne sme sa bavili, rozprávali, jedli, pili..
Bola to party, na ktorú nezabudnem.
V nedeľu sme to jemne prikŕmili a škoda, že viacerí museli ísť za povinnosťami.
U Lojza sme strávili týždeň, potom sme pokračovali na Floridu, a to už je niečo iné.
Rád na to spomínam, bola to krátka vizita, ale zanechala vo mne výborný dojem.
Poviem ti, je príjemné zistiť, že priateľstvo trvá aj po tak dlhej dobe.
Mám od Lojza čerstvé pozvanie, tak pohútame...
Príspevok pripravil Ivan Žitný
© Ivan Žitný
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Komentáre