„Cestovné lístky, prosím!“ ozvalo sa vlakom.
Babička začala prehľadávať svoju tašku. Snažila si spomenúť, kam si skryla lístok.
Zrejme boj skrytý až príliš dobre.
„Ach, to nie! Vedela som, že sa to stane! Stratila som lístok! Čo len teraz budem robiť?!“ babičkine najhoršie predstavy sa naplnili. Ešte raz všetko prehľadávala. Pomáhal jej aj spolucestujúci, ale márne. Sprievodca sa nevrlo zamračil.
„Ak nemáte lístok, musíte zaplatiť jeho hodnotu a ešte pokutu.“
„Ale to nemôžem! Nemám pri sebe žiadne peniaze, bála som sa, že mi ich ukradnú!“ zvolala babička.
„To nič, ja to zaplatím,“ ponúkol sa muž oproti.
Sprievodca sa netváril natešene, ale nemohol nič namietať.
Zobral peniaze a pobral sa do ďalšieho kupé.
„Och, ani si neviete predstaviť, aká som vám vďačná! Musíte mi dať meno a adresu, aby som vám poslala peniaze naspäť!“ povedala babička.
„Tak to naozaj nebude nutné. Peniaze mi teraz nechýbajú,“ povedal so zvláštnym úsmevom mladý muž.
„Toto bol hrozný zážitok, už aby som bola von z tohto vlaku! Och, určite to na stanici bude rovnaké! Určite po mňa ani neprídu, čo si potom počnem?“ nariekala babička, „som zúfalá, už chcem byť doma!“
„Len sa nebojte, ja vám pomôžem nájsť vášho syna na stanici,“ ubezpečil ju tmavý muž s úsmevom
Rozprávali sa až po stanicu v Banskej Bystrici, kde mali vystúpiť. Babička stála nervózna pri dverách ešte dávno predtým, než prišli na stanicu. Keď konečne vystúpili, jej spolucestujúci jej pomohol nájsť syna a bezpečne sa k nemu dostať.
„Zoznámte sa. Toto je môj syn Peter Novák. Peter, tento milý muž mi pomohol bezpečne sa sem dopraviť. Ešte raz,“ obrátila sa na mladého muža, „vám ďakujem. Som vám veľmi zaviazaná.“
„Ale, to nestojí za reč,“ usmieval sa muž, „bolo mi potešením. Naozaj. Ale teraz je už najvyšší čas sa s vami rozlúčiť. Tešilo ma,“ obidvom úctivo kývol, usmial sa a kráčal preč.
Až u Petra doma si babička spomenula, že nevie ani meno toho láskavého muža.
Na druhý deň prišiel Peter s aktuálnymi novinami. Ukázal na fotografiu na prednej strane a spýtal sa babičky, či toho muža niekedy videla.
„Samozrejme, že áno. To je ten muž z vlaku, ktorý mi pomohol! Prečo je v novinách?“
zvedavo sa spýtala.
„To on vykradol tú banku. Volá sa Roman Bednár. Polícia ho chytila blízko stanice.
Riskoval, keď s tebou vystúpil a nevyplatilo sa mu to.“
„Tomu nemôžem uveriť! Taký milý a ochotný! Určite to neurobil on!“
„Bohužiaľ urobil. Ale mal na to aj dôvod. Niekto mu uniesol rodinu a vydieral ho. Potreboval veľa peňazí a v banke videl riešenie. Tu mu osud prial a zázračne sa mu podarilo vykradnúť trezor,“ povedal Peter.
„Vydieral!“ zopakovala babička neprítomne.
„Áno, je to strašné,“ skonštatoval smutne Peter.
„Čo s ním teraz bude? A čo jeho rodina?“ vystrašene sa pýtala babička.
„Polícia už našla vydierača.“
„Vďakabohu!“ vydýchla si babička.
„Ale,“ pokračoval Peter, „to nemení nič na fakte, že vykradol banku a preto pôjde do väzenia. Môžeme dúfať, že sudca bude zhovievavý a dá mu čo najmenej rokov, pretože vydierač ho kradnúť prinútil.“
„Modlime sa teda zaňho,“ povedala babička.
Ešte v ten deň mu poslala list, v ktorom ho uisťovala, že vie, že ho ku krádeži prinútili a dúfa, že sa čoskoro zase uvidí so svojou rodinou.
koniec
© Lucia Vlášková
13 rokov
ZŠ Tbiliská 4
8. A
2. kategória, 5. - 9. ročník
2. cena
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Na obsah tohto blogu nadväzuje portál
Ocenené práce žiakov uverejnené na Racan.blog.sk:
11. ročník 2006 - 2007
12. ročník 2007 - 2008
13. ročník 2008 - 2009
Komentáre
:)
Hmm,
Je úžasné čo sa v takých slečnách skrýva...
pekný príbeh
Derechura, ne/súhlasím s tvojím komentárom.
Račan, naivita v zmysle nevinnosti a umenia
toto dielo považujem za umenie a naivné umenie predstavuje najmä bezprostrednosť, originálnosť, detailný realizmus, a zároveň "nevypísané pero",..a to som objavila v tomto dielku,..okrem toho, čo si vypísal
O_ô
aj Radošinci sú "naivní"
Derechura, s naivitou v tomto ponímaní
:-)