- Aha, babka, Peklo! Prečo sa ten dom tak volá?
Malá Barborka je ako živé striebro a štebotačka. Od rána sa babky vypytuje na všetko možné i nemožné. Aj teraz. Krúži okolo nej na kolieskových korčuliach, sprevádza ju po nákupoch. Odkedy sa naučila čítať, neujde jej zraku žiaden väčší nápis.
- To je taká povesť. O krčme a čo sa v nej stalo, - babka má čo robiť,
aby vnučke stačila.
aby vnučke stačila.
- A čo sa stalo? - urobí Barborka okolo babky kruh a zastane.
Oči len tak iskria zvedavosťou.
Oči len tak iskria zvedavosťou.
- Doma ti poviem, to sa nedá takto nafriško, - odloží babka rozprávanie
a zamieri cez park k tržnici.
a zamieri cez park k tržnici.
Po návrate domov treba variť obed, na Barborku volajú kamarátky z ulice.
Rozprávanie o Pekle musí počkať. Avšak len do večera. Keď babka ukladá
svoju milovanú vnučku do postele, už je to tu zas :
- Babka, o tom Pekle, sľúbila si.
- Dobre, tak počúvaj.
Bola to v Rači najchýrnejšia krčma. Vlastne taký veľký zájazdný hostinec.
Kone tu po dlhej ceste prepriahali, aj nocľah si pocestní neraz zapýtali.
Volali ho U zeleného stromu, lebo sa nad ním vypínal statný topoľ.
Ale ten už vyrúbali, keď ho blesk rozčesol a staroba doráňala.
Krčmárovi Matúšovi žena skoro umrela a zanechala po sebe len jedinú dcérku.
Vraj bola od detstva pekná ako obrázok, ale v správaní - hotová čertica.
Nikoho neposlúchala, iba ak seba samú.
Keď dorástla do dievockých rokov, pomáhala otcovi v krčme.
Ale aj po zábavách chodila, cifruša jedna. Mala ona nápadníkov z Rače i Vajnor,
veď bola pekná aj bohatá. Ale ona si z mládencov len žarty robila.
Vše jedného, vše druhého na posmech obrátila.
Bál sa otec krčmár o svoju dcéru. A bál sa aj o svoj majetok.
Komu ho zanechá, keď sa mu príde na druhý svet pobrať?
Dcére - vetroplaške? Čo všetko dínom-dánom prehajdáka?
- Vydaj sa, dcéra moja, - vravieval jej po večeroch - chcem sa vnúčat dožiť
a teba na poriadku vidieť.
a teba na poriadku vidieť.
Naveľa, naveľa, súhlasila Zuzka, že si ženícha na poslednej fašiangovej zábave vyberie.
Otcovi radosť urobí.
I rozhlásil krčmár, že chystá na Popolcovú stredu zábavu a zvoláva na ňu mládencov z celého okolia. Nech si jeho dcéra dobre zatancuje a nech si aj súceho muža vyberie. Ešte aj chýrnu cigánsku kapelu kdesi od Trnavy pozval.
A už bola zábava, aká má byť.
Zvŕta sa Zuza s mladým mlynárom, jurským hájnikom aj šenkárom z Vajnor.
Každý sa jej zalieča, dobrý život po svojom boku sľubuje. Ale Zuza? Jedného haní,
že nevie tancovať, iného, že je Bubelák, ďalšieho, že má nos jak krumplu,
na každom ráta chyby. A tak sa mládenci do krvi urazení z krčmy vytrácajú,
na prieberčivú tanečnicu nadávajú.
O polnoci, keď už Cigáni nemajú komu hrať, buchne nazlostený otec
päsťou do stola a zvolá:
- Keby aj čert došiel, aj tomu ťa dám, trča jedna nepodarená!
A sa stalo!
Roztrhla sa zadná stena, valí sa z nej smradľavý dym ako z toho najčernejšieho pekla.
Akýsi chlapík celý v čiernom berie Zuzu kolo pása.
Zavrtel sa s ňou a zmizli. Obaja...
- Čert babu zobral, - zašepkal ktorýsi z muzikantov
a v krčme sa rozhostilo hrobové ticho.
a v krčme sa rozhostilo hrobové ticho.
Len ten štipľavý pekelný dym sa plazí do všetkých kútov.
Darmo zhrozený otec vyvoláva dcéru, tej nebolo. Už nikdy nebolo.
Iba dym, ten pekelný dym čpel v krčme ešte aj po roku.
Račania krčmára od srdca ľutovali, ale aj tak čoraz častejšie
jeho krčmu Peklom prezývali...
- A už sa nikdy nevrátila? - šepká vnučka nástojčivo.
- Veru nikdy. Z pekla nieto návratu. Pamätaj si to, moja malá.
Babka pre istotu robí vnučke na čielko krížik a pečatí ho vrelým bozkom.
Aby sa jej milovanej vnučke nič zlé neprihodilo
(Podľa rozprávania Viliama Polakoviča z monografie Jána Podoláka Rača,
prerozprávala Dobroslava Luknárová)
(Zverejnené so súhlasom autorky)
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Dobroslava Luknárová na Racan.blog.sk:
Komentáre
:-)
Ej, Ej, Ej, a prečo to musela byť práve Zuzka, čo ju krčmár čertovi sľúbil?
Ale inak peknučké rozprávanie... Aj som sa pobavila, aj usmiala. Ďakujem, pani Dobruška...
Pani Dobruška, odkaz som si našla, však v povestiach môžu čerti
:-)))
Mala som šťastie
Pani Dobruška, a keď som si ešte v tom račianskom nárečí našla, že
Ale ja pyšná nie som a keď s niekym tancujem, nenadávam mu, aj keď mi stúpa na otlaky...
To iba tak na okraj, dnes mám takú mierne šibalskú náladu...