Ani nie tak dávno, v jeden pekný deň zavolala k nám moja teta Dadka a oznámila nám, že čaká bábo. Všetci sme boli z toho oznamu veľmi šťastní. Niektorí si mysleli, že to bude chlapček a druhí zase - dievčatko. Ten chlapec by bol lepší, keďže v našej rodine sú iba samé dievčatá. Vymýšľali sme mená aj pre dievča, aj pre chlapca. Ja osobne v tom zmätku som si ani nevedela vybrať. Začala som nad tým všetkým rozmýšľať a stále mi nešlo do hlavy, že sa niekto nový objaví v našej rodine.
Ale neskôr ma ten zmätok prešiel, len som neustále uvažovala nad tým, či to bude dievča alebo chlapec. Určite dievča, pomyslela som si. Také pekné malé dievčatko určite zapadne do našej rodiny. Len som vedela, že bude treba ešte dlho, dlho čakať, kým sa narodí. Teda deväť mesiacov.
Je to ako čakať v jari na Vianoce, aj keď trošku menej. Deväť mesiacov! To si ani neviem predstaviť... Ale ubehlo to veľmi, veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdala a raz, presne 10. januára 2007, keď som bola v škole, mi cez prestávku prišla oznámiť moja sestra Martinka, že to malé bábo, na ktoré som toľko, toľko čakala, sa už narodilo. Je to dievčatko, krásne po mojej tete.
Najhoršie na tom bolo, že sme najprv nemohli za ňou ísť. Teda ísť sa na ňu pozrieť. Až o niekoľko dní sa to dalo. Prišli sme do nemocnice a videli sme ju za takými čudnými dverami. Bola neobyčajne krásna. Teta jej spravila účes v tvare kohúta. Keď sa zobudila, pozerala na nás veľkými očkami. Mojej tete to naozaj svedčalo s malou Veronikou v náručí.
Neskôr, keď už boli teta aj Veronika doma, začalo mi vadiť, že sa všetci točia len okolo nich. Začala som veľmi žiarliť. Bola som na Veroniku poriadne nahnevaná. Ale po čase ma hnev prešiel. Stále som si predstavovala, aké to bude, keď ju budem kočíkať, ako sa budeme hrávať, ako spadne a podobné veci, čo k malým deťom patria...
Keď mala Veronika asi tri mesiace, podarilo sa mi ju poriadne rozosmiať. Ležkala v postieľke vo svojej izbičke a nahlas sa smiala. Moja teta si ju nahrala na mobil a dodnes si tú nahrávku púšťame a usmievame sa. Naša Veronika je veľmi hravé, krásne a dobré dievčatko. Veď ktoré bábätko by nebolo pekné ??? Všetky deti sú veľmi pekné a hravé. Spomínam si, ako sa učila chodiť. Všetci sme okolo nej skákali, aby nespadla.
Dnes už vie dobre chodiť a vie aj veľmi pekne rozprávať.
Veľmi ju ľúbim.
© Marcela Očenášová
ZŠ Tbiliská 4
2. kategória, 5. - 9. ročník
pochvalné uznanie
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Na obsah tohto blogu nadväzuje portál
Ocenené práce žiakov uverejnené na Racan.blog.sk:
11. ročník 2006 - 2007
12. ročník 2007 - 2008
13. ročník 2008 - 2009
Komentáre
Marcela, krásne si opísala
Túto prácu si nezabudni odložiť, raz to bude pre Veroniku a jej deti a vnúčatá vzácny dokument :-).
Ďakujem