(Starý) Račan

Dávno, vraj ešte za panovania kráľa Ladislava IV., keď tento vrátil majetky Simperg a Churle zemanom z Okola, stála na brehu Račieho potoka, tam, kde ho širokým brodom pretína hradská cesta z kráľovského mesta Sv. Jur do Prešporka, rozľahlá krčma. Ej, dobre sa darilo krčmárom, lebo sa pri brode nejeden povozník zastavil, aby si oddýchol a posilnil sa a tiež svojim koníkom doprial šťavnatej paše i sladkej studenej vodičky. Vraví sa, že kde žijú raky, je voda čistá ako horský prameň a v Račom potoku bývalo rakov neúrekom. Neraz krčmárka varené račie klepietka hosťom ponúkala. Ale častejšie slaninu, klobásky, fazuľovicu alebo guľáš. Po nich dobre chutilo chýrne račianske vínko.

 

Lenže, komu jeden krčiažtek nestačil, kto na dno dvom, trom pozrel, tomu hlava oťažela, údy zmľandraveli a čoskoro spánok uväznil všetky jeho čuvy. Na druhý deň - hlava od pijanského spánku vymetená ako komín s pôltami slaniny. Mohol krčmár pýtať aj dvojnásobnú útratu, chudák nocľažník zaplatil.

 

Raz sa stalo, že potúžený pútnik zaspal s rukami na stole. Vedľa neho meštek s peniazmi, lebo chcel práve zaplatiť, keď ho spánok sklátil. Krčmárka meštek zobrala a na druhý deň nešťastného hosťa metlou pohnala z krčmy preč. Sypali sa strieborniaky do krčmárovho vrecka, čoraz viac uspávali jeho svedomie. Vraj príležitosť robí zlodeja - nečudo, že krčmár s krčmárkou čoraz častejšie okrádali svojich hostí. Nie okato, opatrne, aby im nikto nič nemohol dokázať.

 

Istého leta, v čase žatvy, zastavil sa na večer v krčme len jeden vyslúžilec. Zarastený, v ošumelej vojenskej košeli sadol si na lavicu celkom pri poslednom stole. Tvár mu hyzdila veľká jazva, isto od šable.

 

-   Zďaleka? - pýta sa krčmár a očami šacuje hosťa.

-   Zďaleka, ani som neveril, že dôjdem - vraví vojak zachrípnutým hlasom a kladie na stôl tučný meštek so samými zlatkmi. Dve kladie pred krčmára :

-   Otec, dal by som si slaninku, domáci chlieb a holbu vína, červeného.

 

Krčmár prikývol a berie sa do kuchyne.

Ten mešec zlatiek mu poskakuje pred očami a srdce horí chamtivosťou.

 

-   Stará, dobrý hosť prišiel. Toho len tak nepustíme - vraví krčmárke a sám nalieva do krčaha to najsilnejšie víno.

-   Ponúknem mu guľáš, po ňom mu bude víno viac chutiť - krivo sa usmieva krčmárka a už aj nesie plnú misku vojakovi.

 

Aj si ku stolu sadnú, na bojovú slávu sa vypytujú, jedlom a vínom vojaka vynukujú.

Kedy konečne zaspí - vyčkávajú. Stalo sa. Spí vojak, hlavu o ruky, položené na stole, opiera.

 

-   Vyber mu ten mešec, má ho na krku zavesený - šepoce žena.

-   Počkaj, prerežem šnúrku - povie muž a už sa má k činu.

 

Ale vojak, nenadarmo toľkými bojmi prešiel, spoly sa prebral, majetok si bráni. Strhla sa nerovná bitka. Lenže ako proti dvom? A bez zbrane? Čoskoro bol mešec v krčmárkiných rukách a vojak v kaluži krvi na dlážke.

 

Ešte že je noc. A na blízku ani živáčika. Vyniesli chudáka za poslednú stajňu a tam ho aj pochovali. Keď boli s tým strašným činom hotoví, dali sa zlatky počítať. A tu - medzi zlatkami, vysypanými na stole, zabelie sa medailónik - strieborný, napoly zošúchaný, ale aj tak sa dá vidieť postava Panny Márie.

 

-   Ježišu Kriste - krčmárke sa trasú ruky, biela je ako stena.

-   To nemôže byť pravda! To nemôže byť pravda... - hlas jej v hrdle zamiera ako pred dvomi hodinami vyhasínal život dobitého vojaka.

-   Čo je - krčmár nerozumie ženinmu zdeseniu.

-   To bol, preboha, to bol náš syn - vzlyká žena.

-   Dala som mu medailón, keď sa dal do vojska zverbovať. Bože, čo sme to len urobili? Vlastného syna sme si...“

-   Čuš! Nebol to on, predsa by neprišiel ako cudzí - krčmár prehovára ženu, ale sám svojim slovám neverí. Cíti v hrudi mučivú bolesť, srdce bije duto, na poplach.

-   Náš syn - kvíli žena.

 

Chce sa pohnúť ku dverám, ale nohy akoby jej vrástli do podlahy.

Vtom sa rozletia dvere, obrovský prievan zatrieska okenicami.

Z tlejúceho popola na otvorenom ohnisku vyletia stovky iskier, vyšľahne mocný plameň.

Iba chvíľa a celá chyža je v ohni.

 

Hlásnik v neďalekej Rači chcel práve ohlásiť polnoc, keď zbadal na oblohe žiaru.

 

-   Preboha, - zdúpnel.

-   Vari len nie krčma? Ale tuším áno, nad Račím potokom.

-   Horí, horí - zatrúbil miesto polnoci.

 

Pobudil dedinčanov a tí sa razom vychytili ratovať krčmárov. Ale zbytočne.

Krčma, stajne, kôlňa - všetko horelo jasným blkotajúcim plameňom.

 

-   Bože môj, ako v pekle - povedal ktosi.

-   Len aby na iné nepreskočilo. Musíme strážiť z každej strany - zavelil richtár z Okola a chlapi z obidvoch osád hneď vedeli, čo treba robiť.

 

Dlho zostalo nad Račím potokom iba zhorenisko.

Ľudia sa mu vyhýbali, lebo sa šírila taká zvesť, že sa po nociach ozýva z neho ženský nárek a po ňom diabolský smiech.

Ako z pekla.