Trvalo mi niekoľko desaťročí, kým som si uvedomil, čo sa stalo v okamihu, keď som ako šešťročné dieťa po prvý raz prekročil brány školy: pred bránami som odložil svoje rodné nárečie, svoju materinskú reč, aby som výmenou dostal reč spisovnú...
Materinská reč, ktorú som nasával spolu s materinským mliekom, reč, ktorou som do tej chvíle rozprával so svojou mamou, otcom, sestrami, bratmi, príbuznými, s celou komunitou spolurodákov, sa odrazu dostala na index.
Nárečie bolo v škole persona non grata. Učitelia nás viedli k spisovnému jazyku, naše nárečové prejavy trpezlivo a dôsledne opravovali, kultivovali a zamieňali za spisovné.
Pravda, rodného nárečia som sa vzdával dobrovoľne, ochotne a rád, s pocitom, že výmenou dostávam hodnotný dar, užitočný nástroj na cestu za poznaním a do života.
Dnes viem, že som sa rodného nárečia vzdal ľahkovážne a zaplatil za to vysokú cenu... a aj keď tuším, že sa stalo len to, čo sa muselo stať, v hĺbke duše cítim smútok a vinu voči mojim rodičom a všetkým svojim predkom.
Spisovný jazyk sa zrodil z lona nárečí.
No dieťa, hoci spočiatku slabé a neduživé, s pribúdajúcimi rokmi mocnelo a vyrastalo do krásy. Aj a či hlavne vďaka nemu si národ slovenský zachoval svoju identitu, prežil aj obdobie najťažšieho národnostného útlaku a nakoniec obhájil svoju národnú a neskôr i štátnu svojbytnosť.
Spisovný jazyk dostal do vienka poslanie stmeliť národ v jeden celok, podporiť jeho celistvosť a súdržnosť, dať mu pocit sunáležitosti a jednoty, uľahčiť dorozumievanie Slovače.
V časoch ohrozenia svojbytnosti národa bol vznik spisovného jazyka, jeho ustanovenie, uzákonenie a presadenie, vari aj životnou nutnosťou.
V priebehu viac než stošesťdesiat rokov života spisovného jazyka sa jeho vzťah k nárečiam menil.
Kým spisovný jazyk od počiatku mocnel, rozvíjal svoje vlohy, zúročoval zdedenú bohatosť a tríbil nevídanú zvukomalebnosť, nárečia začali živoriť, chradnúť i odumierať.
Nárečia obstáli v skúške času, vydržali i roky neprajnosti, víchrice i nepohodu útlaku, aby dali život spisovnému jazyku, aby ho desaťročia napájali zo svojich bohatých zdrojov... Lenže ich dieťa sa ukázalo ako nevďačník, ktorý rýchlo zabúda na to, čo mu rodičia dali do vienka a aké obete pre neho priniesli.
Šíritelia a strážcovia spisovného jazyka, učitelia a jazykovedci, vo svojej horlivosti poháňanej dobrým úmyslom vytlačili nárečia na okraj každodenného života, odlákali omladinu od rodných nárečí a namiesto nich vnútili jej spisovnú reč. Reč nepochybne krásnu, no vo svojej sebastrednosti k nárečiam bezohľadnú i krutú...
Stredoslovenským nárečiam sa veľká ujma nestala, veď práve ony boli koreňmi i kmeňom spisovného jazyka, no západoslovenské a východoslovenské nárečia upadli svojou odlišnosťou do nemilosti, stali sa neželanými a odstrkovanými ľavobočkami.
Nárečia, kedysi prepožičiavajúce slovenskému jazykovému prostrediu pestrosť a kolorit, už celé desaťročia chradnú, zo skutočného, každodenného života sa sťahujú do slovníkov a národopisných publikácií, do múzeí, skanzenov a pamätných izieb.
Kladiem si otázku: bolo a je to naozaj nevyhnutné? Nestratí sa nám spolu s nárečiami kus našej histórie, našej pamäti, nestratí sa pestrosť nášho jazyka?
Viem, gramatika má a vari aj musí mať isté pravidlá, nuž dobre, nech ich teda má.
No azda by sme mohli zachovať aspoň slovnú zásobu, úslovia, porekadlá...
Vari nemusíme byť jazykoví puristi, čo spolu s burinou jazykových nepodarkov vytrhávajú zo záhona jazyka aj slová a slovné obraty, ktoré dlhé roky dobre slúžili ich používateľom v každodennosti žitia...
Vari nemusíme byť prísnymi sudcami ani pri posudzovaní bohemizmov či germanizmov, ak sú výsledkom nášho dlhodobého obcovania s českým a nemeckým živlom, ak sú pamiatkou naň a pripomenutím vzájomného spolužitia.
Veď jadro spisovného jazyka je robustné a dokáže vstrebať a včleniť do seba aj cudzie vplyvy, čerpať z ich bohatstva a meniť ho na vlastnú podobu, pestrosť, rozmanitosť i krásu.
Mám obavu, že nárečia nemajú budúcnosť, že prežijú len vo vypreparovanej podobe.
Pravda, nárečia dusí najmä moderná doba, hektický život, nutnosť rušiť komunikačné bariéry.
No dusí ich aj spisovný jazyk... Vari vzišiel z nárečí preto, aby im naostatok siahol na život?
No dusí ich aj spisovný jazyk... Vari vzišiel z nárečí preto, aby im naostatok siahol na život?
Bojím sa, že nárečia vymierajú a s nimi sa stráca kus našej histórie a identity.
Nedá sa s tým vskutku nič, naskrze nič robiť?
Je vari zánik nárečí neodvratný?
Príspevok pripravil Račan
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Komentáre
Od malička rozprávam spisovne dalo by sa povedať,
Linki
Skúsme hypoteticky otočiť situáciu a predstaviť si, že základom spisovnej slovenčiny by sa stali západoslovenské nárečia (o to sa neúspešne pokúsil Anton Bernolák).
Ako by Tebe a tvojim spolurodákom padlo, keby vaša spevavá stredoslovenčina spisovne hovoriacim Slovákom trhala ušné bubienky, považovali by ju za votrelca a želali by si jej zánik?
Hypotetická otázka, na ktorú vlastne nemá zmysel odpovedať, podľa mňa
Linki
Vychádzam z presvedčenia, že na to, aby si človek zachoval vlastné korene, nemusí byť necitlivý a netolerantný ku koreňom iných ľudí.
Ale vymierajú...
ale akceptujem iné nárečia, aj to, keď niekto hovorí spisovne. Určite nie som za to, aby zárečia zanikli. Je to niečo, čo prispieva ku koloritu každej oblasti, mesta, dediny... Mám rada rôznorodosť a myslím, že nárečia sú krásne.
apsida, veci okolo nárečí si zhrnula veľmi výstižne. Ďakujem Ti za to! :)
Keby mal k svojmu nárečiu, k iným nárečiam a k spisovnému jazyku každý taký tolerantný postoj ako Ty, vymieranie nárečí by nebolo také neodvratné.
Ako rodený západoslovák tiež mäkké ľ neviem správne vysloviť a ani si ním netýram jazyk :). Jeho ľúbozvučné vyslovovanie prenechávam tým krajanom, ktorí ho nasávali s materinským mliekom :).
SPISOVNY JAZYK NIE JE NEHYBNA VEC ZA VYKLADOM V MUZEU
Narecie je nasou prvou matercinou. A zapadoslovenske narecia maju velky vplyv na spisovnu slovencinu. Mozete pocut stredoslovaka, ako v reci pouzije slovo furt a nasledne sa stazuje na to, aka je mu trnavcina neprijemna. Tiez sa mi nepaci, ako stredoslovaci vyhlasuju, ze u nich je najcistejsia slovencina. Potom mozete ist do Anglicka do Oxfordu (Anglicania povazuju za spisovnu oxfordsku anglictinu, ktora sa aj u nas vyucuje) a povedat im, ze maju rozpravat frizkym narecim, lebo odtial prisli Anglosasi. Jednoducho si ju umelo vybral Stur a vydaval v nej noviny, ktore sa dostali k ludom, zatial co o Bernolakovej gramatike napisanej po latinsky sa asi ani nedozvedeli.