Je zvykom prastarým, zvykom prostým,
vo svätý svätvečer priať dobro blízkym svojim,
aby každý blažený bol a cítil sa šťastným...
Iba ja jediný v tú noc len sám tu stojím,
v tichosti večera pod klenbou hviezdnatého neba
vôkol znejú tiché koledníkov hlasy.
Ja túžbou svoju si privolávam Teba
jak prvú hviezdu tej betlehemskej krásy.
Ty však v kruhu svojich si tak čistá, spanilá,
tak nežná, detsky krásne usmievavá.
Je možné, že ľútosť moja by Ťa zranila,
i keď si mi nadovšetko na svete drahá?
Ty vchádzaš ku mne iba zo sna mámenia,
láskaš ma a hladíš svojím pohladením -
oj, sny tie sladké sa v krutú skutočnosť premenili,
šedivým, studeným rána prebúdzaním.
V čarovnom kúzle Vianoc som zostal sám
a Ty si odišla, len stopu svoju nechala si v snehu,
čí prísľub šťastia má zostať len spomienkam -
v nich mi chceš darovať všetku svoju nehu?
(So súhlasom autora prevzaté z knihy „Čriepky z domoviny“, Vydavateľstvo FB, Bratislava 2004)
Vladímír Ivanič na Racan.blog.sk:
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Komentáre