(Starý) Račan

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Obrovské pätnásťčlenné stádo diviakov prebehlo okolo nás...

„Boli nádherné. Všimli ste si tie maličké?“ povedal očarený ocino. „Ako v rozprávke.“
Prvý Predošlý Ďalší Posledný
Náš račiansky les
 
Bývam v Rači, neďaleko vinohradov a lesa.
Toto miesto je ako stvorené na každodenné prechádzky so psom.
Neraz som na potulkách stretla drobnú srnku alebo štíhlu laň.
 
No nedávno, keď sme boli v lese celá rodina, počuli sme zvláštne dupanie.
Stále silnelo. Približovalo sa a ja som sa pomaly začala báť.
 
„Čo to je?“ Zmätená som pozrela na rodičov.
„Asi diviaky. Zaujímavé, zrejme ich je dosť veľa a sú neobvykle blízko domov,“ odpovedal mi otec, ktorý sa vôbec nebál. Možno preto, lebo chodieva na poľovačky.
 
Vetvičky pukali a my sme iba nehybne stáli a počúvali.
Zdalo sa, že o nás nevedia. Nespomaľovali, rútili sa na nás ako vlak.
Skočila som na môjho síce smelého, ale poriadne hlúpeho psa,
pripla mu vodidlo a držala som ho z celej sily.
 
„Neboj sa, ak pôjdu na nás, schovaj sa za strom. Vyhnú sa mu,“ kľudným hlasom povedala moja mamina. Zrejme si všimla, že sa začínam triasť od strachu.
 
Ale čo spravím so psom?
 
Rýchlo som sa schovala za mohutný dub, ktorý bol nablízku.
Silno som chytila Dustyho okolo krku a čakala som.
Ostatní spravili to isté.
 
A vtedy to prišlo.
 
Obrovské asi pätnásťčlenné stádo diviakov prebehlo okolo nás.
Nešli priamo k nám, ale aj tak boli veľmi blízko.
Nikdy som nevidela diviaky utekať, boli obrovské.
Ohromene som sa pozerala, ako rýchlo prebehli okolo.
 
Aj Dusty bol ohromený.
Pes, ktorý nikdy nevie obsedieť na mieste, nehybne sedel vedľa mňa a ani nedýchal.
Bol rád, že s nimi nemusí nič mať.
 
Trvalo to iba chvíľku, ale nedá sa na nich zabudnúť.
 
Vyzerajú malé a tučnučké, keď len tak ležia. Ale tak to nie je vždy.
Vedia aj utekať a určíte by mohli poriadne ublížiť.
 
Keď už boli dosť ďaleko, bledá ako stena som vyšla spoza stromu.
„Boli nádherné. Všimli ste si tie maličké?“ povedal očarený ocino.
„Ako v rozprávke.“
 
A hoci som si to vtedy nemyslela, mal vlastne pravdu.
 
Táto príhoda sa stala v lese nad Račou len kúsok od nášho domu na mieste,
z ktorého na jeseň po opadaní lístia zo stromov vidno Bratislavu ako na dlani.
 
Dievča z mesta ako ja takéto voľačo asi tak často nezažije.
 
 
 
Dominika Boďová, 9. roč.
ZŠ s MŠ Plickova 9, Bratislava-Rača
 
kategória 5. - 9. ročník, próza
pochvalné uznanie
 
 
 
 --------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
 


Račiansky jahodový kvet | stály odkaz

Komentáre

  1. Dominika, atmosféru svojho nevšedného zážitku z nášho lesa si zachytila naozaj skvele! :-)
    Páči sa mi, ako si opísala svoje pocity, pocity svojej maminy, ocina, a dokonca aj svojho psa Dustyho. :-)
    publikované: 25.04.2008 12:44:48 | autor: Račan (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. nedychala som spolu s Dustym:)
    mne staci vidiet rozrytu luku, ci rolicku a uz sa bojim, nechcela by som sa veru s nimi stretnut zoci-voci.
    Ale musel to byt nadherny pohlad, najma ak malicke bezkali este v pyzamkach:)
    publikované: 25.04.2008 13:04:06 | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014