(Starý) Račan

Posledné prázdniny so starou mamou.

 

Bola som udivená, koľko zaujímavých príhod mi porozprávala zo svojich  detských a mladých rokov. Boli to príhody, ktoré predtým nespomínala - aj sa smiala, ako sa jej presne vybavujú. Vtedy som sa čudovala - dnes už nie. Sama na sebe pozorujem, že čím je človek starší, tým viac spomína. Pripomína si pekné chvíle svojho života, sny mu vracajú aj iné chvíle - smutné, rozpačité, dôležité aj také, o ktorých ani netušíme, prečo zostali zakódované v našom podvedomí, v tajnej skrinke pamäte.

 

V mladých rokoch som často cestovávala vlakom. Dodnes mám v pamäti uloženú hudbu klepotajúcich kolies aj krátke medzihry staničných hlásení:

 

„Rýchlik z Bratislavy z koľaje číslo tri odchodí...“

 

Nedávno som sa chystala na pomaturitné stretnutie - nepýtajte sa po koľkých rokoch. Mohla som ísť autom či autobusom, no ja som sa rozhodla pre vlak, lebo ten patril k mojim pripomínaným rokom.

 

A fungovalo to!

 

Len čo sa vlak pohol a za oknom sa rozbehol film s nepísaným názvom Cesta z miesta R do mestečka T a S, zaznela okolo mňa, ale hlavne vo mne tá dávna známa hudba. Prinavracala mi stovky mojich ciest vlakom aj ľudí, ktorí k nich patrili:

 

Naše rodinné výpravy na hlavné prázdniny z Rišňoviec cez Kozárovce a Lužianky... mihla sa mi dávna stanica Hornej Štubne aj tunely v smere na Diviaky, vozne s drevenými lavicami, iskry z komína parnej lokomotívy uháňajúce za oknom v nočnej tme presne opačným smerom... spomaľujúci klepot kolies vlaku pred blížiacou sa stanicou.

 

Tie dávne stanice z našich rodinných ciest?

 

Už si nepamätám, v ktorej to bolo - v záhradke staničného domku stál hrad, vlastne zámoček, s červenými vežičkami a farebnými okienkami. Dolu pod zámockým vŕškom uprostred rozkvitnutých nechtíkov stál trpaslík s vysmiatou tvárou a mne sa zdalo, že po každé kýva práve mne... V školských rokoch ma raz uchvátila pražská hlavná stanica - cestovali sme domov zo spartakiády, osobitný vlak bol nabitý veselosťou, pesničkami.

 

„Limo v sáčku, limo v sáčku,“ ozývalo sa v staničnom virvare...

 

Panej oproti sa kýchlo.

„Na zdravie“- vravím a som zrazu v prítomnosti.

Pani zaďakuje, prehodíme spolu zopár viet.

 

Vlak vchádza do stanice. Musím počkať na jej názov, lebo ju vôbec nepoznávam. Stanice, staničky! Bože, aké ste iné, vynovené oproti tým mojim dávnym. Naozaj život i pre vás napísal nejednu novú stránku. Zachytávam sa každého staršieho pohľadu - našťastie polia sa veľmi nezmenili - opäť sa na nich vlní dozrievajúce obilie a v ňom povyšívané vlčie maky, veľké lány slnečníc vzdávajú svoju chválu slnku, sem-tam sa mihne vodná hladina rybníčka aj ostrovčeky agátov a bazy.

 

Pani oproti číta, skôr listuje v časopise Plus 7 dní. Občas sa nám stretnú pohľady. Možno sa jej zdá čudné, že sa toľko usmievam. Ale nie je mi do reči. A možno ma chápe?

„Cestovné lístky prosím,“ tuším aj uniforma sprievodkýň zostala taká istá ako je skoro také isté vnútro vlakovej súpravy, v ktorej sa veziem, aj ten typický vlakový pach, ktorým je vozeň presiaknutý skrz - na skrz. Je iný ako za čias parných lokomotív. Vytratil sa z neho typický dym zo spáleného uhlia, ani sadza mi už iste nepadne do oka...

 

A opäť sa vynára spomienka - ujo Janko - bol rušňovodič.

 

Neraz počas prázdnin, z ktorých časť som vždy trávila vo Zvolene, sme mu so sesternicou, jeho dcérou, nosili obed na stanicu. Raz ma aj zobral na rušeň - bolo v ňom horúco, uhoľný prach sa miešal s pachom strojového oleja... Ujo mal hrmotný hlas, trochu začiernenú tvár a veselé modré oči. Zdalo sa mi, že sú naplnené tou diaľkou železničných tratí, po ktorých uháňa „jeho“ vlak. Obrovský rušeň odfukoval ako mohutný živý tvor, majestátne čakal na točni, pokým ho nasmerujú, kam bolo treba. „Prídem večer, sojky...“ zakýval nám, ozval sa ostrý pisk. Obor odfúkol, zavzdychal, obrovské súkolie ožilo, rušeň sa pohol na jednu zo svojich ciest...

 

Stojím pri dverách vagóna. Vlak spomaľuje, prechádza po výhybkách na určenú koľaj. Známe škrípanie bŕzd, útržky hlasu zo staničného ampliónu prinášajú každodennú informáciu o osobnom vlaku z  Bratislavy... Podvedome lovím známu postavu na staničnom peróne,... známu tvár,... zostupujem po vysokých schodíkoch až na betón nástupišťa. Keď si padáme s kamarátkou a spolužiačkou do náručia, môj vlak sa znova dáva do pohybu... Ešte dosť dlhý čas vnímam jeho hudbu napriek tomu, že sedím v pohodlnom aute a rozprávam sa so spolužiačkou a jej manželom o všetkom možnom.

 

Človek by nepovedal, akú silu a životnosť majú aj tie najnepatrnejšie spomienky.

Napríklad tie, čo súvisia s mojimi dávnymi cestami vlakom...