(Starý) Račan

Fáma preletela Račou ako aprílové vetrisko. To zbehne z hôr, rozhojdá ešte skoro holé koruny stromov, zatrieska otvorenými oknami a dverami a už ho niet. Potom sa vráti z druhej strany, navalí husté mračná, posype dedinu snehovým popraškom a zase ho niet. Prenechá žezlo slnku, ale nik nevie, koľkokrát sa poň ešte vráti.

 

Tak to bolo aj so zvesťou, že v račianskom chotári straší. Pri dube, neďaleko studničky. Ale iba niektorú noc.

 

Ženy si o tom rozprávali pri páračkách aj večerami na podstení, ale toť, nedávno začali o tom aj chlapi pod viechou.

 

-   Ty, Mišo - strýko Silvester oslovil jedného z obecných hájnikov, len čo si prisadol k stolu - je to pravda o tom jazdcovi? Ty chodíš aj po nociach strážiť. Videl si ho?

-   Videl, strýko, ale iba raz. Nebol to pekný pohľad.

-   Naozaj mal hlavu pod pažou?

 

Hájnik Mišo bez slova prikývol a obrátil do seba pohárik červeného.

 

-   Jáj, chlapi, to je stará história - ozval sa od posledného stola hlas deda Šimona, čo mu už tiahlo na deväťdesiatku, ale pod viechu ešte vždy potrafil.

-   To nám, vnukom, ešte voľakedy naša babka vyprávali, ako to bolo, a ja si to ani presne nepamätám. Vraj sa to stalo... - chlapi sedeli aj víno zabudli popíjať a počúvali ten starý smutný príbeh:

 

Keď sa Račania s grófom Pálfim, čo mu aj devínske panstvo patrilo, nakoniec pokonali a aj zmluvu spísali o tom, že budú roboty a dávky, určené urbárom, v peniazoch platiť, našli sa v dedine také ženy, ktorým sa neťažilo chodiť predávať do Prešporka mlieko, smotanu alebo ovocie. Mléčkarki, lebo tak ich volali, kúpili aj od druhých sedliakov mlieko a v konvách 15-20-litrových ho v noškách nosili na trh, aj tvaroh, vajíčka... Všetko sa v Prešporku predalo.

 

Na cestu sa vyberali ešte za tmy. Po tri, po štyri sa počkali pri kostole, aby im bolo veselšie aj aby sa im nič zlé nestalo. Neišli po hradskej, ale cestou cez vinohrady, lebo tá bola najkratšia. Zuzka, Juliša a Marka chodievali spolu iba v stredu a piatok. Nošky na chrbtoch, v rukách košíky. Ťažko sa im kráčalo, ale mladé nohy všetko znesú. Pri veľkom dube, kde odjakživa vyvierala studnička s vodou ako Božie oko, vždy zastali. Zložili noše i košíky, zajedli si chlebíka a napili sa pramenistej vodičky.

 

Ale čo sa raz nestalo!

Ako tak idú a už sa blížia k tomu dubu, všimne si Zuzka ako prvá niečo na cestičke.

 

-   Počkajte, ženy! Aha, niečo tam leží .

 

Pozerajú, ale v raňajšom šere sa nedá rozlíšiť, čo im kríži cestu.

Čo to len bude? Ženská zvedavosť je našťastie trikrát mocnejšia ako strach, a tak ony len pomaličky, potichučky kráčajú tým smerom. Vše sa zobzerajú vôkol, popočúvajú, ale na lúkach i vo vinohradoch panuje stále iba zarosená nočná tíš.

 

-   Veď je to truhlica! - Marka šepoce, ale zdá sa jej, že ten šepot pobudí celé okolie.

 

A čo ak sa vo vinohrade skrývajú nejakí zbojníci? Lež iba ticho a ojedinelé začivotanie zobúdzajúcich sa vtákov objíma tie tri ženy. Truhlica leží pred nimi, okovaná, asi dubová a dosť veľká. Tri masívne zámky pevne strážia jej obsah.

 

-   Pomôžte mi - šepká Marka a chce truhlicu poposunúť.

-   Zuzka, Julka, tam budú iste peniaze. Alebo zlato, keď je taká ťažká. Povieme našim mužom a spravodlivo sa pokonáme.

-   Ale kto ju stratil? Iste ju bude hľadať. Nemôžeme sa ulakomiť na cudzie.

 

Zuzke sa od vzrušenia trasie hlas.

 

-   Čo si sprostá? Keď stratil, jeho vec. My sme našli, teraz patrí nám - zahriakla ju Marka.

-   Prisahajte, že to nikomu okrem našich mužov nepoviete!

 

Odprisahali všetky tri, potom spoločne odtiahli truhlicu do jamy na kraji vinohradu a dobre pozakrývali suchým révím. Už sa celkom rozvidnelo, keď sa pobrali s noškami a košíkmi smerom k mestu. Nebolo im do reči, ale myšlienky, bože, kam len tie leteli?

 

Keď sa popoludní vracali domov, truhlica bola na tom mieste. Priznali sa svojim mužom, čo urobili aj čo vymysleli, a tí ešte v tú noc truhlicu potajomky preniesli, otvorili a dukáty, lebo tie tam boli, spravodlivé, benátske, tie si na troje rozdelili. A už nikomu nič, ani muk, až do smrti.

 

Na druhý deň bubnovali kišbíri v Rači, Vajnoroch aj v Jure to isté. Vraj husári, čo strážili majetky pána vo Sv. Jure, viezli z Prešporka vojenskú pokladňu a cestou ju stratili, lebo sa im kone splašili. Kto o tom niečo vie, nech sa prihlási, odmena ho neminie.

 

Ale zlé jazyky dodávali bez bubnovania, že sa milí husári v Prešporku tak posilnili vínkom, že cestou na voze zaspali. Ani nezbadali, kde im zadný šíber z voza vypadol a po ňom aj truhlica. A že keď sa nenájde, stihne husárov trest.

 

Zuzka hneď bežala za Markou, aby truhlicu vrátili aj s dukátmi. Ale tá ju odbila:

 

-   Čo vrátiš? Veď chlapi truhlicu rozbili a spálili. Ešte by aj nás odsúdili. A možno aj ruky odsekli za krádež. Ak nie horšie. Len ty čuš! Prisahala si.

-   A tak sa stalo. Tí, čo ľahko prišli k dukátom, mlčali a ten, čo husárom velil, ale sa s nimi aj opil a vojenskú pokladňu stratil, prišiel o hlavu. A odvtedy, vždy v tom mesiaci, čo sa to dávno, dávno stalo, blúdi v noci husársky kapitán po onej osudnej ceste a truhlicu hľadá. Pravda, ťažko sa mu jazdí len tak bez hlavy - dokončil svoje rozprávanie dedo Šimon.

-   Synku, nalej mi ešte jeden - obrátil sa na domáceho gazdu. A ten ponalieval všetkým.

 

Chlapi sa rozhovorili a starý príbeh o nešťastnom husárskom kapitánovi, čo doplatil na zradné vínko, ale aj lakomých ľudí, sa pomaly strácal do nenávratna.

 

A či tie tri ženy a troch chlapov hrýzlo počas života svedomie?

To možno vie len studnička Pri dubje, kde sa celý príbeh začal.

Lenže, kto pozná jej reč?